S Meny Bay v Trevise

Do Trevisa som sa obzvlášť tešila..jednak šlo o moju prvú cestu so štvornohou kráskou na jednom podvozku a jednak som vedela, že s Čikom a Inkou nebude napriek absencii odpočinku núdza o perfektné zážitky 🙂 Po celonočnej jazde tromi štátmi sme sa ráno o siedmej zjavili na mieste činu a po malých formalitách sme vyložili nami prepravovanú nádej do boxu s číslom „quattro“ a sledovali ako bystro pozoruje okolie cez otvorenú polovicu dverí..čas do štartu sme si krátili rôzne a môj obdiv k Čikovi narastal každou minútou najmä keď po odbehnutí 10km po tamojšej dráhe odišiel pod sprchu po svojich 😀 Počasie bDSC_0204olo krásne a tak sme na deke pri dráhe občas aj zdriemli, ale vnútorne sme sa nevedeli dočkať 15tej, kedy bol naplánovaný štart dostihu.. tesne predtým som si v paddocku urobila vlastnú súťaž o najkrajšieho koníka..kto sa ním stal je vám všetkým dúfam jasné 😉 A potom to prišlo..Čiko šiel dostih tak, ako si to v duchu plánoval a nám jediným to aj prezradil..za prútenkou pri ktorej som stála a fotila vzal kobylku napriek jej značnému nesúhlasu späť, aj keď s ním bojovala, lebo mala na priebeh dostihov úplne iný názor 😀 takticky ju „schoval“ na koniec pola a v poslednom oblúku na začiatku rovinky ju ako sa slangovo vraví „poslal domov“..keď v cieli o hlavu zvíťazil, mali sme celá minivýprava slzy v očiach..ten pocit proste treba zažiť..Meny, Čiko a Inka Vám patrí moje ďakujem.. a keď mi pri totalizátore za mnou vsadenú 5ku strčili do ruky 50ku , tak bol po zarosených očiach dôvod aj na úsmev.. my zúčastnení sme vedeli prečo.. 🙂 „One day coming“, však Čiko.. 😉 KG